Štekať – Psia reč

Veľa majiteľov, u ktorých cit prevažuje nad schopnosťou pozorovania, hovorí: "Môj pes je taký šikovný.", že len onemel, aby so mnou mohol hovoriť". Toto je typický príklad antropomorfizácie a vyplýva z neznalosti psychiky zvieraťa. Reč je schopnosť prenášať správu - bez ohľadu na to, akými prostriedkami. Žiadne zviera nie je schopné odovzdať správu. Komunikácia zvierat je vyjadrením stavu, v ktorej sa nachádzajú, alebo podľa správania, alebo vydávaním zvukov, a tie zase stimulujú iné zvieratá rovnakého alebo dokonca iného druhu. Psí štekanie, kňučanie, kričať, odstrániť, vrčanie atď., dáva len vyjadrenie stavu, v ktorej sa momentálne nachádza, ale vždy to robí automaticky, a nie na účely prenosu správy. Zviera nesmie za žiadnych okolností vyjadrovať svoj duševný stav v minulom alebo budúcom čase. Pes nemôže napr.. na vyjadrenie „Bol som hladný” alebo „Budem hladný”. Ak naozaj chceme preložiť psiu reč do ľudskej reči, musíme si zvyknúť používať iba prítomný čas.

A tak napr.. časté skákanie, zdanlivo nezmyselné, u vidieckych krížencov „komunikujúcich” z usadlosti do usadlosti je niekedy prejavom osamelosti, a niekedy je to jednoducho prejav radosti zo života a dalo by sa to vyjadriť jedným slovom „Ja som” alebo „Som tu”. Podobne reaguje aj sused. Príchod cudzieho človeka vyvolá u psa pocit neistoty, niekedy hraničiace s vôľou k agresii, a niekedy na pokraji strachu. Takéto štekanie by sa dalo preložiť ako „Hnevám sa”, "Podráždený”, "Som v procese pripájania sa k útoku."” alebo „Mám obavy”. Táto reakcia spúšťa psychologickú rezonanciu v spoločníkoch svorky - spôsobuje, že zažívajú podobnú náladu, že podľahnutím pudov sa svorky pripájajú k agresii voči cudzím ľuďom. V zriedkavejších prípadoch, keď je vodca v drvivej väčšine ovplyvnený strachom z nebezpečného protivníka - aj spoločníci svorky sú ovplyvnení strachom a spúšťajú reflex na útek. Niekedy sa tento jav môže skomplikovať, keď niektorí zo psov – dominantný bojový pud – upadnú do bojovej nálady – vtedy sú „nebezpeční” štekanie bude pôsobiť ako stimul na potlačenie inštinktívneho úniku, spúšťací a u prirodzenejšie zbabelých jedincov útočný reflex, následne sa pridajú k útočníkom.

Radostné štekot na pozdrav pána je vyjadrením spokojnosti s kontaktom so sprievodcom. Rovnako tak pes kňučí fyzickou bolesťou, a kvílenie – stav nespokojnosti s osamelosťou, čo je pre psa ako svorkové zviera vždy nepríjemný pocit.

Treba si však pamätať, že zviera cíti len prítomnosť. Pojem včerajška a zajtrajška pre neho neexistuje. Minulosť a budúcnosť pre neho existujú iba doteraz, pokiaľ sú s niečím spojené, ako napr. nasadenie obojku oznamuje ďalšiu prechádzku.

Psovi nemôžete posielať správy žiadnym spôsobom, že napr.. pozajtra pôjdeme na lov; ani pes nemôže vytvoriť myšlienku, že napr.. "Včera som bol hladný."”.

Psie hlasy sú teda príznakom psychického stavu, v ktorom sa momentálne nachádza, ako šťastné vrtenie chvostom je znakom spokojnosti. Pevne zdvihnutý chvost je výrazom podráždenia a pripravenosti bojovať, zatiaľ čo spustený a stlačený medzi nohami - dôkaz depresie, ktorý môže byť dôsledkom choroby, slabosť, strach a potom je to oznámenie, že reflex utiecť je jednoznačne nadradený reflexu bojovať. Opäť to treba pripomenúť, že pes sa pri kontakte s človekom naučí rozoznávať jednotlivé slová ako podnety. Nikdy však vety nechápe ako súbor určitých abstraktných pojmov.